Slovenské školstvo, podobne ako zdravotníctvo nie je a ani nemôže byť bezplatné. Okrem faktu jeho financovania vo forme prerozdelenia časti daní každý z nás ďalej prispieva na školstvo rôznymi poplatkami, akými sú napríklad rodičovský príspevok, príspevok do triedneho fondu, poplatok za školský klub atď. V úhrne sa jedná o nezanedbateľné sumy. Stravné je samostatnou kapitolou. Náklady na stravné sa každým rokom zvyšujú, ale aspoň moje deti prichádzajú domov stále viac hladné (nebude to tým, že sú staršie). Rodičia sú ďalej zaťažovaní povinnosťami zháňať množstvo rôznych učebných pomôcok, čo je na začiatku školského roka spojené so stresujúcim prehľadávaním regálov v obchodných centrách. Každý školský alebo triedny aktív prináša informáciu o tom, čo nefunguje, kde hrozí havarijný stav a preto je potrebné prispievať, skladať sa, zháňať sponzorov, alebo natierať rozbité školské lavice. Iste, zlepšovať sa dá za každých okolností, ale každý príspevok je iba „plátaním dier“. Sponzorské dary bohatých firiem sú vítané, prinášajú však škole iba elementárne hodnoty, ktoré by mali byť inak samozrejmou súčasťou školského inventára.
Každá návšteva školy zaváňa duchom komunizmu, podobne ako cesta vlakom, návšteva pošty alebo posedenie na roztrhaných koženkových sedadlách v čakárni na poliklinike. Príčinou môže byť monopolné správanie štátnej inštitúcie alebo nedokončená transformácia.
Riešenie tohto stavu spočíva v zanechaní predstavy falošnej rovnosti a bezplatného školstva. Nahradenie množstva netransparentných poplatkov pravidelným mesačným poplatkom, ktorý spoločne s určitou verejnou dotáciou reálne pokryje náklady na prevádzku školy umožní nepochybne zvýšenie kvality školstva a diferenciáciu škôl. Vedenie školy dostane možnosť venovať sa viac procesu vzdelávania, ako nesystematickému a ponižujúcemu zháňaniu peňazí od rodičov alebo ministerstva, teda v konečnom dôsledku opäť od občanov.
